Kaukaz trip 2018: Tbilisi – II. diel

Odchodom z Mestie začal tretí deň nášho výletu. Tento deň bol z tých menej príjemných. Odchod z hôr totiž prirodzene priniesol oteplenie, a keď sa má výrazne otepliť z 30°C, pre tento druh cestovania to neveští dobré správy. Prvou zastávkou bolo mesto Zugdidi, ktorým sme prechádzali aj cestou do Svanetie. Je to jediná spevnená cesta do Hornej Svanetie. Druhá cesta je v omnoho horšom stave. Od Mestie vedie ešte aká taká cesta do Ušguli, následne na juh smerom ku Kutaisi vedie už len náročná šotolina. Tam sa údajne otáčajú nazad aj motorkári na cestných endurách, ktorí práve šotolinu často vyhľadávajú.

Tak sme si šli pozrieť v Zugdidi jeho najznámejšiu pamiatku – Dadianiho palác s kostolom a botanickou záhradou. Chudoba v meste predpovedala, že to asi nebude žiadny Schönbrunn. Až prekvapivo rušné mesto zaujalo krásnym kruhovým objazdom, ale takisto mimoriadne chaotickou dopravou, do ktorej sa neustále zapájali chodci, policajti či dobytok. Botanická záhrada s palácom mala veľmi schátralý prístup, vo vnútri areálu však neprišlo k výraznej zmene. Miesto je to však príjemné, ale rozhodne to mohlo byť krajšie. Možno vzácna zbierka obrazov vo vnútri paláca by náš názor zmenila, čas nás však súril ďalej.

Nie dlho od Zugdidi sme sa ocitli na odbočke na diaľnicu pri letisku nám dobre známom, pri meste Kutaisi. Diaľnica našťastie spĺňala európske parametre, i keď bola viackrát zúžená na dvojprúdovú cestu. Dodnes nám však láme hlavu, prečo v týchto úsekoch oproti nešlo žiadne auto, a v podstate to pôsobilo ako jednosmerná diaľnica. Luxusná cesta skončila už po cca 35 km, následne sme zažili dlhú, ale mimoriadne zaujímavú cestu v kolóne cez kopce pohoria Likhi. Zažili sme úžasne vtipnú a bizarnú bitku cestárov, krásne a zbytočné predbiehacie manévre áut-vrakov,  ale najmä krásnu prírodu, ktorou sa derie hlavná dopravná tepna Gruzínska. Táto náročnejšia časť cesty do Tbilisi dlhá 80km nás doviedla znovu na skvelú modernú diaľnicu. Vodiči tu konečne pôsobili disciplinovanejšie, nakoniec sme to boli my, kto prekročil povolené medze a ešte v ten deň sme obdržali podarenú momentku.

Medzizastávkou, kde sme plánovali aj obedovať bolo mesto Gori, známe predovšetkým ako rodisko Josefa Visarionoviča. Väčšine ľudí prebehne pri slove Stalin mráz po chrbte, rovnako nám, popierať však jeho obrovský vplyv na dejiny 20. storočia nemôže nik. Tak nás zaujímalo jeho mauzóleum, ako aj jeho rodný dom priamo v centre mesta. Okrem tejto kuriozity je Gori známe pre svoju stredovekú kamennú pevnosť, z čias slávneho gruzínskeho kráľa Dávida IV. Budovateľa, ktorý žil v 12. storočí. Všeobecne 11. až 13. storočie považujú Gruzínci za zlaté obdobie, ktoré ukončila až mohutná mongolská vlna dobýjania. Vstup na pevnosť je zdarma.

To sa už nedá povedať o Stalinovom múzeu, ktoré vyjde cca na 15 Lari, teda vyše 5 euro. Obzreli sme si rodný dom „muža zo železa“, lepšie povedané jeho drevenú chatrč, dali sme si celkom chutný obed a vydali sme sa z Gori ďalej po diaľnici do Tbilisi. Čakala nás odovzdávka auta, ktorá bola dosť komplikovaná, po niekoľkých telefonátoch s majiteľom požičovne a krátkom vyjednávaní nás jeho zamestnanec zaviezol priamo k ubytovaniu hlboko do centra. Tam sa mu príliš nechcelo, pre extrémne strmé a úzke uličky sme sa mu neskôr vôbec nedivili. Nakoniec odmietol peňažnú odmenu za službu, čo sme si vysvetlili ako láskavosť cudzincom. Gruzínci sú totiž známy svojou mimoriadnou pohostinnosťou. Naše skúsenosti z celého výletu nám to len potvrdili. S pánom sme sa však nevideli naposledy, po rýchlej správe z polície a následnej komunikácie si prišiel aj pre pokutu za rýchlosť, ktorá však veľmi nezabolela. Za 129 km/h v zóne 110 nám poslali pokutu 40 Lari, čiže asi 15 eur.

Tak sme si spokojne mohli vychutnať úžasný výhľad z terasy nášho hostela Envoy. Mal skvelú polohu, priamo v historickom centre pod pevnosťou Narikala. Tbilisi na nás urobilo od začiatku dobrý dojem, pripomínajúc skutočné európske veľkomesto. Má takmer 1,2 milióna obyvateľov, metro, diaľničný obchvat, prosperujúce letisko – prepraví viac ako dvojnásobok ľudí ako bratislavské. Takpovediac chrbticou mesta je bulvár Rustaveli, kde sídli mnoho inštitúcií politických či kultúrnych a s krásnym stromoradím veľmi pripomína typické secesné európske mesto. Tbilisi sa tiahne popri rieke Kura a jeho údolí medzi skalnatými pahorkami, ktoré spolu s očividnou kultúrno-historickou pestrosťou vytvárajú jedinečný charakter mesta.

Dôsledok mimoriadnej pestrosti mesta Tbilisi tkvie ako inak v histórii. Keď sa pod byzantským vplyvom na prelome 3. a 4. storočia sformovalo prvé gruzínske kráľovstvo, ako druhé na svete prijalo kresťanskú vieru a vytvorilo si svoje vlastné písmo. Z Kutaisi sa v 5. storočí presunulo centrum kráľovstva na hrad Narikala nad Tbilisi. Už v 6. storočí však ovládli ríšu Peržania, po nich prišli Arabi a neskôr Turci. Gruzínsky národ sa dočkal slobody počas už spomenutého „zlatého veku“ v 11. až 13. storočí. Nasledovali nájazdy a nesloboda pod jarmom Mongolov, znova Turkov a Peržanov. V 19. storočí sa postupne krajina dostala pod ruské cárstvo, v ktorom mali konečne možnosť na hospodársky a kultúrny rast a taktiež priblíženie sa k Európe. Ruské asimilačné procesy však prebudili znovu vôľu po samostatnosti, tá sa reálne dosiahla až v roku 1990, i keď zdanlivo aj po boľševickej revolúcii – iba na tri roky.

Stopy v Tbilisi sú možné vidieť po mnohých z týchto období. Veď pod ranostredovekou pevnosťou Narikala sa nachádzajú slávne sírové kúpele v jasne perzskom štýle. Sovietske obdobie pripomínajú obrovité vládne budovy, divadlá či nepekné metro. Pravdepodobne sa od jeho spustenia veľkých obnov nedočkalo. Po Turkoch a Tatároch ostali v meste viaceré bazáry, vďaka širokému výberu jedál nazývané v Tbilisi ako mozaika chutí.

Nás zastihli v Tbilisi nanešťastie mimoriadne horúčavy. Letné mesiace sú však v tomto regióne proste také, preto neodporúčame navštevovať mimo horských oblastí v lete kaukazské krajiny. Večer nášho príchodu sme si prešli historické centrum, v ktorom je mimoriadne živo. Živá hudba, hlasné diskotéky, davy cudzincov – to je tu na dennej báze takmer bez výnimky. Posedeli sme si napokon príjemne na móle na rieke Kura pozorujúc turistov na loďkách, a ruch tohto výnimočného mesta až sme podľahli únave a šli spať.

Druhý deň v Tbilisi nás horúčava ovalila hneď zrána, a tak sme sa nesmelo vybrali hore na hrad Narikala. Tam nás ohromil ešte úžasnejší výhľad ako z našej terasy. Vstup bol zdarma, a určite sa oplatilo pretrpieť úmorné teploty a extrémne strmé stúpanie k pevnosti. Oplatí sa na nej vyštverať až na najvyššiu vežu, múry sú v dobrom a zachovalom stave, dvor už trochu menej. Až z najvyššieho bodu pevnosti sme smerom na sever uvideli symbol mesta matku Gruzínska – Kartlis Deda. Je to vyše 20 metrová hliníková socha ženy týčiacej sa na pahorku nad mestom.

Už po necelej hodine sme si museli dopriať osvieženie ovocnými nápojmi v príjemnej kaviarni, kde nás ako tak ochladzovali vodné rozprašovače. Posilnili sme sa aj raňajkovým menu a vybrali sa na druhý breh rieky Kura. Staré mesto nie je rozsiahle, tak boli presuny v horúčavách znesiteľné. Popri krásne vysadenom parku plnom levandúľ sme si odfotili pozoruhodný Most mieru. Veľmi kontroverzná stavba však napriek svojmu modernému štýlu príliš historickej časti mesta neublížila. Jeho presklený skelet však spôsobuje vysoké teploty priamo na moste, a tak sme si dali rýchle spoločné fotenie a šli späť do uličiek starého mesta.

V nich sa strieda množstvo schátralých domov so zachovanými historickými stavbami rôznej architektúry. Práve prechod zo starého mesta k hlavnému bulváru mesta Rustaveli je dokonalá ukážka množstva kultúrnych vplyvov, ktoré vytvárali dnešné Tbilisi. Z tohto smeru je vstupom na bulvár obrovitá mierne gýčová zlatá socha svätého Juraja, podľa ktorého je krajina – v angličtine Georgia pomenovaná. Názov Gruzia, Gruzínsko je ruský a domáci ho nepočúvajú radi.

Na tomto mieste nás už počasie zlomilo, a tak sme si nechali Rustaveli na neskôr. Mali sme sa tam večer stretnúť s bývalou spolužiačkou jedného z našej partie. Tak sme v tom úmornom teple siahli po zaručenej istote ochladenia. Klimatizovanom podniku s remeselnými pivami. Celkovo to majú milovníci piva na Kaukaze ťažké, v Tbilisi sa však dajú nájsť takéto podniky, kde tieto „draftové“ pivá dostať. Nasledovala dôležitá, ale nie najpríjemnejšia povinnosť. Keďže sme zvolili prepravu do Arménska vlakom, a dočítali sa o možnosti vypredaného vlaku, museli sme na hlavnú stanicu zakúpiť lístky. Online totiž nákup pre zahraničných nefunguje, a tak sme aspoň mali dôvod previesť sa hlavnou linkou metra v Tbilisi.

Hľadanie stanice bolo pomerne obtiažne, značenie je mizerné, a budova stanice pôsobila ako 15 rokov skrachovaná predajňa. Lístok do metra stojí, ako aj inde v bývalých krajinách ZSSR smiešne malú sumu. Mali sme nešťastie, že práve táto stanica bola celá v hroznom stave, údajne je mnoho z 23 staníc práve naopak v typicky pompéznom sovietskom štýle. Stanica pri železničnej zastávke bola o niečo krajšia, budovy však neboli prepojené. Tak sme museli prejsť cez akési trhovisko, akúsi autobusovú a taxi stanicu až do zrekonštruovanej budovy stanice. Zvonka pôsobila celkom moderne, jej súčasťou bolo obrovské obchodné centrum.

Hlavný účel stavby – depá a hala železnice takmer nie sú vyznačené, alebo sa strácajú v mori reklám. V obrovitej hale nás čakalo veľmi nemilé prekvapenie. To, že bola plná ani nie, skôr, že bola plná ľudí, ktorý čakali „v rade“ na lístok a boli pred nami. Dlho sme tomu nechceli uveriť, že jednoduchý nákup lístka na vlak pre ľudí v Tbilisi, ktorí nevedno prečo nepoužívajú online nákupy, znamená udalosť na dve tri hodiny. Naše nechápavé pohľady boli natoľko úsmevné, že sa s nami dal do reči milý ruský pár z Rostova, ktorý nám situáciu vysvetlil. A najmä nám dali ceduľku s číslom asi 298, čo bolo iste lepšie ako naša s číslom asi 378. No aj s týmto drobným úspechom sme sa dočkali radu takmer po dvoch hodinách v čakárni. Tá však našťastie mala wifi pripojenie na internet a typické socialistické bistro s celkom slušným výberom jedál. Čas nám prešiel celkom dobre, pripojenie nám dovolilo na mobiloch sledovať aj jeden zo zápasov MS vo futbale.

Kvôli tomuto nečakanému zdržaniu sme museli preložiť večeru s Teonou, našťastie sme to nejak stihli v rozumnom čase. Vzala nás do reštaurácie s pravdepodobne najlepším výhľadom v Tbilisi. Šli sme tam totiž pozemnou lanovkou. V meste sa nachádza hneď niekoľko lanoviek. Asi najznámemejšia vedie od Mosta mieru k pevnosti Narikala, tú sme však využiť nepotrebovali. Druhou najznámejšou je pozemná lanovka na horu Mtatsminda, ktorou sme išli práve my na večeru do reštaurácie Funicular Complex. Jediným negatívom bolo, že sa nám nechcelo brať zrkadlovku a fotky, ktoré sme urobili nám len hmlisto pripomínajú veľkoleposť výhľadu na celé mesto ponad strmý husto zarastený ihličnatý les. Mtatsminda nie je však iba hora nad mestom s reštauráciou. Nachádza sa tu zábavný park, kúpalisko či park oddychu s obľúbeným korytnačím jazerom.

Pochutnali sme si na najtypickejších gruzínskych pochúťkach ako je syrové pečivo na nespočetne spôsobov – chačapuri a mäsové taštičky zvané chinkuli. Gruzínska kuchyňa je naozaj plná skvelých a jedinečných receptov, i keď by sa dalo vyčítať jej múčnosť a vysoká náklonnosť ku koriandru. Rozhodne však odporúčame pri návšteve Gruzínska skúšať čo najviac jedál, rovnako ako pri návšteve svetových veľkomiest. Gruzínske reštaurácie je totiž možné nájsť v najrôznejších kútoch sveta. Naša hostiteľka Teona nám vybrala aj domáce stolové biele víno. Keďže sa jednalo o vzdelanú ženu, debata bola hodnotná. A vďaka výbornému vínu, rovnako zábavná.

Vo veľmi dobrej nálade sme slečnu odprevadili k taxíku a vybrali sa ďalej do mesta. Boli sme svedkami zázraku na MS v Rusku, keď sme sledovali postup Anglicka cez Kolumbiu v penaltovom rozstrele. Následne v nás skrsla myšlienka navštíviť jeden z tanečných klubov v Tbilisi. Medzi fanúšikmi takejto elektronickej hudbe je totiž Tbilisi skutočne veľký pojem a tunajšia scéna je natoľko silná, že si v nedávnej minulosti dokonca masovými protestami vynútila tichý súhlas polície s drogami v kluboch. Nanešťastie najväčšie hudobné centrum – Fabrika, bola v ten deň mimo prevádzky, tak sme absolvovali krátku návštevu jedného z menších klubov. Atmosféra nás za srdce nechytila a dali sme sa ďalej na pochôdzky mestom a cestu na ubytovanie.

Posledný deň v Tbilisi nás hneď zrána privítal horúčavami, a tak sme nemali chuť objavovať ďalšie z nepoznaných kútov mesta. Neďaleko od nášho ubytovania sú však slávne sírové kúpele, ktorých história siaha do 17. storočia, keď tu Peržania vybudovali nad termálnymi prameňmi krásny kúpeľný komplex. Dnešná podoba plne nadväzuje na históriu kúpeľov a tak spoludotvárajú jedinečnú kultúrnu zmiešanosť Tbilisi. Rozhodli sme sa, podľa porekadla klin sa klinom vybíja, ujsť horúcemu počasiu návštevou sírových kúpeľov. Za sumu necelých 30 eur sme mali na hodinu pre seba malý bazén a oddychovú časť, po čom sme mimoriadne vyhladli a dali si ostatný gruzínsky obed v neďalekej reštaurácii. Mrzelo nás, že sme sa neodhodlali ísť do neďalekého historického mestečka Mccheta, ktoré bolo v staroveku hlavným mestom Gruzínskeho kráľovstva. Jeho historická časť je od roku 1994 aj v zozname Unesco. Mimoriadne horúčavy nás však natoľko demotivovali, že sme výlety z Tbilisi neriešili.

Na vlakovú stanicu sme sa odviezli taxíkom, s dostatočným časovým predstihom. Stanica bola večer už pomerne vyľudnená, postupne sme sa presunuli k perónu odkiaľ údajne chodia medzinárodné vlaky do Arménska. Pôsobil ako zastávka v 20 rokov opustenej fabrike, vlastne ako aj ostatné peróny. Nie veľmi ochotne nám železničiari hatlaninou ruštiny a angličtiny vysvetlili, že ho máme čakať práve tam. Nuž s očakávaným meškaním sme sa vlaku do Jerevanu dočkali. Čakala nás teda zaujímavá cesta v spacom vlaku trvajúca vyše deväť hodín. Zaujímavé na nej bolo všeličo, najmä asi fakt, že sme mali prekonať iba niečo cez 300km. Tak sme si našli naše rezervované kupé a rozlúčili sa s Tbilisi ako i s celým Gruzínskom.