Krajinami Baltiku 2016 – II.

Naša cesta na sever nás zaviedla do hlavného mesta Fínska, Helsínk. Mesto s najsevernejším metrom na svete, so 630 tisíc obyvateľmi, je typickým prístavným mestom, kde sa ruch mesta točí okolo prístavu a trhu Kauppatori, na konci ktorého je prezidentský palác, predtým sídlo cára v meste. Dolnej časti mesta dominujú krásna ortodoxná Uspenská katedrála a veľkolepá luteránska (väčšina Fínov je luteránov) Helsinská katedrála, do fínskej samostatnosti 1917 Katedrála cára Mikuláša I. Nachádza sa na Námestí Senátu, kde spoludominuje so sochou cára Alexandra II., vypovedajúcej o nie práve záporných vzťahoch k Rusku.

Doprava v meste je na vysokej úrovni, či už pre autá alebo vo sfére verejnej dopravy a takisto pre cyklistov. Mesto dýcha s morom, čoho dôkazom je množstvo lodí a ľudí popri krásnych plážach. More už tak vábne nie je, maximálne teploty dosahujú v auguste 20°C a tmavá, na pocit až mazľavá voda takisto príliš neláka. V ukážkovom mestskom kempe priamo, dokonca pri stanici metra. Zaujímavé bolo vidieť aj mladých čiernych Fínov (deti prisťahovalcov) ako sa hodiny kúpu vo vode s teplotou akú ich rodičia poznali azda iba z afrických januárových „mrazov“, voda mala asi 16°C.

Po dvoch dňoch v Helsinkách sme večer zaparkovali v prístave a nalodili sa na nočnú plavbu do cieľa cesty – Petrohradu. Plavba desaťposchodovou loďou s kasínom, divadlom či diskotékami  spĺňala všetko to čo si partia mladých Slovákov predstavovala. Zvlášť zaujímavé bolo ako sme sa na takejto obrovičitej lodi dokázali počas celej noci nájsť a znova sa stratiť. Vylodenie a následné bezvízové prijatie ruskými colníkmi sa v našej pamäti príliš neusadilo, prejdime k samotnému cárskemu Petrohradu. Po ubytovaní sa v hosteli neďaleko najznámejšej ulici Nevský prospekt, sme sa vybrali vzpružiť sa obedom v tradičnej pirôžkárni. Rozhodne odporúčame túto bufetovú a lacnú alternatívu k nám známym fastfoodom. Vzhľadom na našu skvelú polohu sme bez väčšej námahy prešli najznámejšie pamiatky v centre mesta. Petrohrad je mimoriadne a jedinečné historické veľkomesto, kde je veľkolepých katedrál a monumentov asi na každý deň v roku. My sme nanešťastie nemali veľa času vychutnať si z nich viac. Povinnosťou sú samozrejme veľkolepá Kazanská katedrála, farebný Chrám Vzkriesenia Spasiteľa či Nikolajevský chrám, Petropavlovská pevnosť, neďaleký krížnik Aurora – do dejín asi najhlbšie sa zapísaný krížnik vôbec (na našu smolu bol práve rekonštruovaný v Moskve).

Kazanská katedrála

Cesta do metra, hĺbka 86 metrov, stanica Admirálska

Ruská zábava pri Chráme Vzriesenia Spasiteľa

Nádvorie Petropavlovskej pevnosti

Výhľad z Kazanskej katedrály

Samostatná kapitola je určite gigantické Palácové námestie, ktorý obkolesuje cárske sídlo Zimný palác, múzeum Ermitáž, či budova generálneho štábu Ruskej armády. V jeho strede sa pyšne týči Víťazný stĺp cára Alexandra I. na počesť porážky Napoleona. Na návštevu jedného z najväčších a najstarších múzeí sveta (asi 3 milióny objektov, založenie 1754) sme mali pramálo času, ale niečo málo sme si z neho aj tak vychutnali. Zaujali nás úchvatné výzdobné prvky, najmä cárskych sál, v každej s veľkolepým trónom, ako aj opojný hlboký spev miestnych tenorov v jednej zo sál.

Výnimočné Palácové námestie

Jeden z mnohých trónov Petra Veľkého v Zimnom paláci

Mesto však jednoznačne nežije len v minulosti, je pulzujúce, plné hudby, zelene, ale aj množstva ozrutných áut preplňujúcich širočizné cesty. Obdiv sme jednoznačne zanechali počas cestovania v najhlbšom metre sveta, keďže 350 rokov nazad bol Petrohrad len zhluk močiarov, ktoré Peter Veľký pri monumentálnej stavbe mesta dal vysušovať.

Socha zakladateľa, Petra Veľkého

Ani naše ľahké zaváhanie pri náhodnom prechode hraničnou kontrolou bez dokladov v nás nevzbudil negatívny dojem ohľadom imidžu policajného štátu v Rusku. Po celý čas sme sa cítili veľmi príjemne a bez akýchkoľvek obťažovaní, napriek nášmu stavu pri príchode. Určite sme však neprepadli pocitu prívetivosti režimu cára Vladimíra.