Cesta do Španielska – južné pobrežie

Po vstupe do Španielska sme po krásnom prechode cez Pyreneje prešli popri Girone po nádhernej diaľnici do hlavného mesta Katalánska, s aglomeráciou vyše štvormiliónovej Barcelony. Príjazd v čase okolo ôsmej nebol príliš šťastný, keďže mnohí sa vtedy len presúvajú z práce, takže sme si vyčkali v zápchach. Ubytovali sme sa neďaleko známeho parku Guell, problém však nastal pri parkovaní. Veľmi rýchlo sa potvrdilo údajné tvrdenie miestnych, že to nie je mesto pre autá. Po dlhšom hľadaní sa však podarilo, samozrejme v zákaze, ale popri mnohých ďalších sme si vrásky nerobili. Auto sa nepohlo dva dni a obišlo sa bez pokuty, takže riešenie existuje. Našťastie sme bývali popri stanici metra, ktoré je ideálnym prostriedkom na presuny v meste. Sieť je mimoriadne rozsiahla, mnoho prestupových staníc a orientácia veľmi jednoduchá. Oplatí sa určite kúpiť lístok na desať jázd, za 9,95, ktorý používa väčšina domácich.

Známa pešia zóna La Rambla

Playa de la Catalunya priamo v centre mesta

Náš pobyt na dve noci nám nedovolil priveľmi spoznať toto krásne mesto, snažili sme sa však čo najviac zachytiť z jeho kontrastov. A to či už v architektúre, kde sa stretáva typická európska secesia 19. storočia so zdanlivou disharmóniou diel výnimočného Antonia Gaudího. Kontrasty Barcelony zachytíte najmä prechodom z typických turistických lokalít do uličiek a mnohých námestíčok obývaných Barcelončanmi, či pokojným spolužitím prívržencov a odporcov katalánskej samostatnosti.

Kopcovitá Barcelona

Výhľad na Barcelonu ponad terasu v parku Guell

Krytá promenáda pomedzi Gaudího stalagnáty

Barcelona je veľmi populárna takisto pre svoju skvelú polohu na brehu Stredozemného mora pod kopcami Sierra de Collserola, so známym vrcholom – 512 m.n.m. týčiacim sa Tibidabo. Kam sa zaiste odporúča ísť milovníkom adrenalínových a zábavných parkov. Známy je aj chrám Sagrat Cor. Stredoveké stavby tu budete hľadať márne, až na niekoľko chrámov, napríklad Sant Pau del Camp či Santa Maria del Pi zo 14. storočia. V 19. storočí sa pre industrializáciu zvalili hradby starého mesta, možno aj to bolo motívom pre stavbu jednej z najslávnejších katedrál na svete – Sagradu Famíliu. Gaudího veľdielo vzniká od roku 1882 a dokončenia sa má svet dočkať v rokoch 2026-2028. O impozantnosti, výnimočnosti, či pre mnohých nezmyselnej abstraktnosti sa určite dočítate na prvých stránkach každého bedekeru o Barcelone. Je tak nesmierne zložitá, ale napriek nesúmernosti komplexná, že si v nej dokáže nájsť záujem bezpochyby každý. Otázkou určite ostáva akoby by vyzerala, nebyť nešťastného stretu s električkou a jej hlavným architektom Gaudím, keď sa údajne zdiaľky zadíval na svoje veľdielo.

Predná a zadná brána Sagrady Família

Naša cesta prekročila pomyselnú druhú tretinu do cieľa, ktorým bola zovšeobecnene povedaná Andalúzia. Z Barcelony sme pokračovali pobrežnou diaľnicou A-7. Nanešťastie na mimoriadne zaujímavú a veľmi modernú Valenciu nám vystalo času len na rýchly obed v krásnom rozsiahlom parku, ktorý je akoby zelenou riekou hľadajúcou koryto pomedzi mrakodrapy či sídliská Valencie. Ďalším cieľom mal byť Almuňecar, presnejšie dom „kúsok v horách“ nad týmto príjemným letoviskom. Cesta do rodiny, v ktorej sme plánovali stráviť niekoľko dní sa zmenila na nočnú moru šoférov z nížinných miest. Po asi hodine trápenia našich nervov a nášho vozidla sme sa rozhodli, že oželieme takúto skúsenosť a ubytovali sme sa v nočných hodinách na pobreží Almuňecaru.

Ráno 8:25 – východ slnka v Almuňecari

Naša prvá skúsenosť v našom španielskom dobrodružstve bola pomerne slušné fiasko, a aj keď to píšem s odstupom času, ešte stále to nie je smiešne 🙂 , ďalšie dve skúsenosti však neboli omnoho vydarenejšie. Tá nasledujúca mala pomerne podobný priebeh…