Kaukaz trip 2018: Svanetia – I. diel

Konečne prišiel na rad náš každoročný roadtrip. Prvý krát v rovnakej zostave a prvý krát nie autom, ale letecky. Teda okrem iného. Výlet začal v Budapešti, kam sme sa dopravili vlakom a strávili v jej centre príjemný večer, v tradične skvelej predvýletovej nálade. Čakal nás totiž nočný trojhodinový let, ktorý spolu s dvojhodinovým časovým posunom vpred spôsobil absolútny výpadok spánku. Na letisku Kutaisi v západnom Gruzínsku sme pristáli o 5tej hodine rannej. Pri čakaní na batožinu nás v bdelosti držal len humor, keďže sme cestovali s množstvom českých turistov, nebolo oň núdza. Pri preberaní auta, ktoré prebehlo skutočne rýchlo a jednoducho nás držal v pozore najmä rešpekt pred jazdou v tejto ďalekej krajine, v ktorej pre našinca nie je asi nikdy núdza o prekvapenia či napätie v premávke.

Tieto mierne obavy sa vypĺňali počas celých troch dní kým sme brázdili väčšinou ešte sovietske cesty v Georgii, ako by miestny radi počuli pomenovanie svojej krajiny. Názov Gruzínsko, je totiž vymyslený Rusmi, ktorí sa tu v spojitosti s minulosťou netešia prílišnej popularite. V podstate kedykoľvek a mimo diaľnice kdekoľvek sme boli doslova atakovaný hovädzím dobytkom a od hocikiaľ do cesty vstupujúcich áut Lada. Našim prvým cieľom bolo, celkom logicky, oddýchnuť si na pobreží pri mori, ktoré bolo asi 100 km vzdialené. A tak sme z auta spoznávali našu prvú kaukazskú krajinu. Zaujímavé, ale mierne obmedzujúce, bolo, že v Gruzínsku vedú hlavné cesty takmer neustále obcami. Z prvých 100 km sme boli v zóne mimo obce asi len 20 km.

V podstate neustále sme mali pocit prítomnosti polície, našťastie iba v štádiu monitoringu a nie obsluhujúcej radar, lebo dodržiavanie rýchlosti nás pomerne rýchlo prestalo baviť. Neskôr sme si uvedomili, že miestny častú prítomnosť policajtov vnímajú vo väčšine skôr pozitívne ako negatívne. Majú proste väčší pocit bezpečnosti, jednu z vecí, ktorú my už berieme ako samozrejmosť a Gruzínci teda vôbec nie. A tak sme sa sprevádzaní neustále miernymi kopcami, ale najmä skutočne škaredým a chudobným vidiekom dostali k pobrežiu. Cieľom bolo letovisko Kobuleti, kde bol na skorý ranný čas a koniec júna pomerne čulý ruch. Po dlhšom hľadaní ideálneho miesta na pobreží sme zaparkovali na mimoriadne špinavom parkovisku, neskôr sme s radosťou konštatovali, že to bolo jediné špinavé verejné miesto v Gruzínsku. More ako aj pláž boli veľmi príjemné, a tak sme načerpali energiu plávaním a chvíľkou oddychu. Vedeli sme, že na cestu do 230 km vzdialenej v horách ležiacej Mestie tej energie budeme potrebovať mnoho.

Cesta ubiehala príjemne, už zvyknutí na dopravné (ne)pravidlá a množstvo dobytku na ceste, sme čoskoro dorazili k pahorkom južného Kaukazu za mestom Jvari. Vstupnou bránou do Kaukazu vo Svanetii, čo je historický región na severe Gruzínska, je nádherná priehrada Enguri na rovnomennej rieke. Tá nás sprevádzala celou cestou aj pobytom vo Svanetii. Priehrada Enguri bola vybudovaná Sovietmi v 60tych rokoch 20. storočia a dodnes je druhou najvyššou priehradou na svete. Produkuje 4,3 TWh za rok, takmer dvojnásobok ako naša vodná elektráreň Gabčíkovo. Zážitkom bola najmä 15-20 km dlhá cesta ponad priehradu, ktorá nás dostala najmä svojou farbou.

Nenápadne sa priehrada zmenila na rozbúrenú rieku, ktorou Enguri zostala až k nášmu ubytovaniu v Mestii. Cesta však na kvalite stratila dosť rázne a tak sme striedali šotolinu, betón, ale i nový asfalt. Gruzínci však na ceste pracujú, pretože cestopisy, ktoré sme čítali nás vystríhali pred nekonečnou cestou hroznej kvality. Dá sa povedať, že offroadové možnosti nášho auta sme využili až v samotnej Mestii, keď sme hladali ubytovanie. Netrvalo to však dlho a mohli sme si vychutnať úžasný výhľad na vrcholy Kaukazu, slávne veže v Mestii, ako aj neustále hučanie rozbúrenej rieky z terasy nášho ubytovania.

Po únavnom presúvaní sa z Budapešti až do Mestie, sme túžili len po jedinom, a to posedieť si v tomto nádhernom prostredí nad vynikajúcim gruzínskym jedlom. Našťastie sa nám zadarilo, a našli sme výborný podnik so skvelým koňakom a ešte lepším jedlom. Paradoxne patril Nemcovi, veľmi príjemnému chlapíkovi, ktorý sa tam viacmenej priženil. V podniku sme si oba dni vychutnali futbalové zápasy z MS v Rusku. Najmä zápas Francúzsko – Argentína (4:2) za prítomnosti podnapitých starších Francúzov nám isto ostane dlho v pamäti. Deň bohatý na zážitky zakončila grilovačka u domácich v ich záhrade, na konci ktorej sa valí rozbúrená rieka Enguri. Na návštevu prišiel aj miestny pravoslávny pop, celkom srandista nám chtiac-nechtiac aj požehnal hlavy, za pomoci svojej až prekvapivej sily. Už keď sme sa chystali ukončiť deň dorazili dvaja motorkári – Češi, a tak sme sa pred spánkom ešte podelili o skúsenosti z Kaukazu, Turecka a iných miest.

Neutíchajúci hluk rieky nás prebudil do krásneho slnečného dňa, a skvelé domáce raňajky od domácej nás mali pripraviť na celodennú túru k jazerám Koruldi. Táto trasa je z Mestie veľmi populárna pre turistov amatérov, až natoľko, že ju mnohí lenivci prekonávajú už len za pomoci odvozu v offroadoch. Keďže horský turizmus je v Gruzínsku len v plienkach, amatérskych horských chodníkov je máličko. Mestia sa skôr orientuje na zimné športy, najmä lyžovanie a to okrem klasického lanovkového alpského aj na skialpinizmus, horolezectvo či heliskiing – zlyžovanie pomocou výsadku z helikoptéry. Novovybudované letisko v mestečku je teda v lete takmer nevyužité. Pravidelná je len linka medzi Tbilisi, za tri dni sme však žiadne lietadlo nevideli.

Značenie turistických trás nás sklamalo, darmo keď sme rozmaznaní tými slovenskými. V Gruzínsku je značenie málo spoľahlivé, často nejednoznačné. Prvá hodina túry bola mimoriadne náročná, nešli sme totiž po hlavnej, kvôli vyhnutiu sa offroadom, a tak sme chvíľami až štvornožky prekonávali strminu a kamenistý terén. Po ďalšej lepšej hodinke sme sa dostali k známemu výhliadkovému miestu – tzv. Kríž. Na naše zdesenie sa tu však stále nikde nenachádzal žiaden zdroj vody. Keďže nám dochádzala zisťovali sme kde by mohla byť. Sediac ponad nádhernú kotlinu sme mali ako na dlani celú Mestiu s jej typickými stredovekými vežami. Našťastie miestny sprievodca nám horko-ťažko vysvetlil kde približne je studnička a tak sme sa vybrali ďalej smerom k charizmatickej hore Ušba.

Studničku sme hľadali dôkladne a našťastie sme ju aj našli povedľa opustených pastierkych domkoch. Odtiaľ nás však ešte stále čakala dlhá cesta k jazerám. Tu sme už šli povedľa v lúke vyšliapanej cesty, kde našťastie nepremávalo až tak veľa lenivcov. Stretli sme aj celkom výkonný maďarský pár, a zopár turistov schádzajúcich dole. Napriek horúcemu dňu, vo výške 2750 m.n.m. bolo 30 stupňov, sa vo väčších jamách držalo ešte množstvo snehu. Tak sme sa schladzovali, popri pohľade na okolité štíty a najmä dominantné dva štíty 4710 m.n.m. vysokej Ušby. Jazerá Koruldi sú maličké plesá, uprostred krásnych sýto zelených pasienkov. Voda však priezračná úplne nie je.

Na divé kone, ktoré tam údajne chodia za vodou sme šťastie nemali. Oddych po stúpaní to však bol úžasný. Voda mala zhruba 20 stupňov, čo jednoznačne indikovalo kúpel. Zaujímavé bolo keď sa skupina miestnych dievčat išla kúpať. Gruzínky rozhodne nepatria medzi krásky sveta, tak nás veľmi nehnevalo keď šli do vody celkom oblečené, vydržali tam vyše pol hodiny. Fenotyp horalov očividne úradoval. Na tomto mieste končí smerom nahor chodník, možnosť je však ísť na západ do dediny Mazeri, tá je však od Mestie riadny kus, a tak sme šli späť po známej trase. Cesta dole je však v prírode často rovnako pôsobivá, keďže sa človek díva na miesta, ktorým cestou hore ukazoval chrbát. Nohy však strmé schádzanie znášali horšie. A tak sme túžobne očakávali kedy uvidíme vysoké veže – symbol Mestie. Chodník sa skončil až za Mestiou, tak sme si pozreli jej odľahlé časti. Mimoriadna chudoba akú sme videli všade inde mimo centra Mestie bola znova prítomná.

Cestou sme mali podnik „u Nemca“, čo znamenalo, že si môžme dopriať zaslúžený oddych pri pive a futbale. Večer už bol miernejší, strávili sme ho znova na našej skvelej terase. Čakala nás totiž opäť náročnejšia časť výletu – presun do Tbilisi, odovzdanie auta a ubytovanie sa v hosteli. Tak sme ráno dlho neotáľali a po raňajkách sme vyrazili späť smer Zugdidi. Po dvoch dňoch sme teda opustili Svanetiu, kvôli svojej izolácii tajomstvami opravený región, kde ešte donedávna platili zákony ako „oko za oko, zub za zub“ a ľudia používali jazyk, ktorému nik iný nerozumel. Takáto pre nás však Svanetia nebola, našťastie sme odchádzali, s veľmi dobrými dojmami z jej prírody ako aj z jej obyvateľov.