O cestovaní, výletoch a iných dobrodružstvách
Koncom leta 2019 som si rezervoval sám pre seba niekoľko dní, úmyslom bolo spoznať niečo úplne nové a sám. Tak som lustroval dlhšiu dobu vyhľadávače leteniek, do očí mi udrela letenka BA-Kyjev-Teherán. Spoznať som mohol majestátne hlavné mesto Ukrajiny, ale najmä precestovať starodávnu Perziu. Bohužiaľ alebo našťastie mi Iránci bez vyrozumenia odmietli vydať víza, a tak som sa rozhodol pre jednoduchšie riešenie – severský Island. Nakoniec to vyšlo pre mňa veľmi šťastne, keďže sa jeden dva dni pred mojim plánovaným letom do Teheránu sa stalo niečo nevídané. Iránci omylom zostrelili práve lietadlo z Ukrajiny. Vráťme sa k Islandu. Rozpočet som si stanovil obmedzený a téma bola, ako sa budem na rozľahlom ostrove ohňa a ľadu presúvať. Požičanie auta neprichádzalo do úvahy, stálo by ma samého takmer celý rozpočet. Ceny diaľkových autobusov ma priam šokovali, a tak som si povedal, že využijem bicykel.
Keď som videl dlhodobé predpovede počasia, ihneď som pochopil, že sa to dá zrealizovať aj so striedavým stanovaním. Nato, že som mal pristáť asi 300km južne od severného polárneho kruhu, zneli najnižšie nočné teploty koncom septembra okolo 5 stupňov výborne. K tomu iba občasné dažde a cez deň okolo 18 stupňov, ideálnych na bicykel. Bolo rozhodnuté, dokúpiť letenku bolo treba aj preň, zároveň je vhodné mať dobre vyriešené balenie bicykla, keďže na letiskách sa s nimi nemaznajú. Tak som si zakúpil obrovitú tašku určenú na bicykle, kam som naložil aj stan, a pár vecí, ktoré do palubnej batožiny nesmie a ušetril som na podpalubnej batožine. Nikde vôbec neriešili, že s bicyklom „pašujem“ množstvo iných vecí, zaujímala ich najmä hmotnosť.
Bohužiaľ nemám vyslovene cestovateľský bicykel, mám klasický cesťák, ktorý nie je tak dobre prispôsobený ďalším taškám a podobne. Takže som okrem zadného nosiča musel jazdiť celý čas aj s ruksakom. Plány boli celkom smelé, prejsť cca 1200km okruh juhozápadom ostrova. Po podvečernom prílete a lejaku, ktorý sa pustil kým som dával dokopy na letisku Keflavík svoj bicykel, som pochopil, že ten cieľ bude náročné splniť. V čulom hlavnom meste bola našťastie jednoduchá orientácia, využívajúc množstvo cyklotrás som ľahko našiel svoj rezervovaný hostel. Tam som si odložil na celý týždeň svoju obrovskú tašku, na letisku bol poplatok za úschovu veľmi predražený. A tak som večer v hosteli započal neustálu kontrolu predpovedí počasia. Od nej záviselo takmer všetko čo som 8 dní na Islande robil.
Zobudil som sa do krásneho slnečného dňa, a tak som po krátkej prechádzke a nákupe v hlavnom meste vyrazil do asi 75km vzdialeného národného parku Pingvellir. Ten je známy predovšetkým ako miesto prvého parlamentu na svete, vikingského Althingu. Na miesto kde sa na povrchu tiahne v skalách zlom medzi severoamerickou a euroázijskou tektonickou doskou chodili vodcovia kmeňov riešiť spory, ale i najbežnejšie zákony od roku 930. Parlamentnú funkciu toto miesto plnilo až do roku 1789. Nie náhodou celý park zdobí nádherná príroda, množstvo jazier a farebných lúk.
Doslova nadohľad zlomu je výborný kemp, kde som sa ubytoval. Celý výlet som si chcel najmä užiť, a nie naháňať kilometre, tak som sa ráno šiel znova prejsť k Althingu. Oplatilo sa, lebo čoskoro po mne prišiel tradičný turistbus, a z krásne tichého miesta sa ihneď stalo korzo selfietyčiek a podobne. Tieto momenty sú úplne typické pre islandské top prírodné krásy. Každopádne predpoveď mi priala, a tak som ďalšiu noc mohol stanovať. Samozrejme, vietor ma sprevádzal až do cieľa, kempu pri gejzíroch. Mimoriadne kopcovitých 60 km mi na ten deň stačilo, kemp však bol mimo prevádzky. Nenašiel som však dôvod, prečo by som sa v ňom i tak neubytoval. Dokonca aj kúpeľne fungovali, a tak som si krásny trávnatý kemp asi 300 metrov od aktívnych gejzírov užil sám pre seba.
Ráno som si bez väčších davov užil prechádzku gejzírovým chodníkom. Samozrejme vrcholom bola pravidelná erupcia najvyššieho aktívneho gejzíru Islandu – Strokkur. Ten som každým 6 až 10 minút počul počas celej noci a jeho cca 20 metrov vysokú fontánu som si ráno náležite vychutnal. Chodník však zďaleka nie je len o Strokkure. Nájdete viacerí horúcich prameňov, najrôznejšie farby pod priezračnými jazierkami a najmä silnú vôňu síry. Vstup je zadarmo a s parkovaním tam tiež asi veľmi turistov netrápili.
Asi 10km smerom do hôr sa nachádza ďalšia z najvýznamnejších pamiatok, veľkolepý vodopád Gullfoss. O ten takmer svet prišiel, na prelome 19. a 20. storočia totiž mala byť sila najmohutnejšieho európskeho vodopádu spútaná na elektráreň. Našťastie rodáčka Sigríður Tómasdóttir, považovaná za prvú islandskú ochrankyňu prírody vyhrážkami o skoku do vodopádu, ak by sa stavba realizovala, dosiahla záchranu Gullfossu. Triezvejšie však znie, že na stavbu údajne nebolo dostatok financií.
Každopádne kaskáda jedného 10 m a jedného 22 m vodopádu, ktorý následne tlačí vodu do 70 m hlbokého a 20 m širokého kaňonu vyrazí svojou silou dych všetkým návštevníkom. Nikoho tu nezarmúti neustála para a voda, ktorú vietor fúka do širokého okolia. Možno fotografov.
Počasie v ten deň sa malo výrazne zhoršiť, tak som našiel radšej ubytovanie v meste Selfoss. Cestou doň ma chytila riadna prietrž, napriek riadnym opatreniam sa mi voda dostala takmer všade. Uzimený a premočený som teda dorazil do hostelu, kde sa mi podarilo obsadiť dostatok radiátorov. Zašiel som nakúpiť, bolo už treba doplniť zásoby. Väčšinou som totiž jedol zalievané sušené jedlo. Napriek obavám mi expedičná strava, ktorú som bral z domu, časom celkom zachutila. Tak som si teda vychutnal varenie v pohodlnej suchej kuchyni, a tradične v hosteli si dobre pokecal s ostatnými cestovateľmi.
Výrazne skrátený okruh oproti plánom som mal uzavrieť už piaty deň. Miesto severnej časti, kam som chcel ísť za horúcimi prameňmi či sledovaním veľrýb som absolvoval cestu cez Selfoss späť do Reykjavíku. Tá bola naozaj nádherná, a umožnila mi spoznať lepšie život v hlavnom meste. Tam som sa aj kvôli častému dažďu ubytoval v ďalšom hosteli rovno na dve noci. Večer som zašiel na typické islandské kúpalisko, samozrejme krajina horúcich prameňov a studeného počasia ich má dostatok v každom meste. Dovtedy mi Islanďania presne zapadali do stereotypov o severanoch, teda uzavretý a vážny pracovitý ľudia. Po dvoch dňoch v Reykjavíku som názor podstatne obmenil, spoznal som mnoho milých a extrovertných ľudí.
Voľný deň mi počasie vyšlo nadmieru, preto som si naplánoval cestu autobusom severne od mesta k fjordu Hvalfjörður. Ten je populárny pre pozorovateľov veľrýb či tuleňov. Tak som si chcel urobiť okruh a spoznať túto časť Islandu. Autobusár mi bez problémov pomohol s bicyklom do kufra, a cez aplikáciu som zaplatil lístok do Akranes. Veľmi útulné mestečko s krásnou plážou bolo výborným štartom na okruh okolo polostrova popri fjorde. Zarazila ma modrá vlajka nad mestskou plážou, typická pre špičkové dovolenkové rezorty. Tu sa však kúpali iba kormorány. Za mestom nebolo jednoduché dostať sa priamo k moru, všade boli totiž súkromné farmy. Domáci však problém nemajú ak prejdete cez ich pozemky, tak som si urobil obed na skalách pobrežia. Skúsil som šťastie aj s rybolovom…
V neskorších hodinách som vyhliadal aj tulene, ktoré podvečer obvykle prichádzajú na pláže. Šťastie som v tomto smere však nemal. Napriek tomu som počas cesty autobusom naspäť hodnotil deň veľmi dobre. Čakal ma už iba jeden celý deň na Islande, ráno som si teda prešiel neveľké centrum Reykjavíku. Až na budovu opery som žiadnu veľkolepú architektúru nevidel, páčila sa mi však snaha domácich udržiavať tradičnú podobu ich miest. Verejný priestor bol samozrejme všade čistý a udržiavaný. Islanďania majú radi parky a napriek dažďom v nich trávia množstvo času. Nasledovala cesta k pobrežiu, neďaleko letiska Keflavík. Keďže ma čakal doobedný let, chcel som v ten deň absolvovať minimum kilometrov. Absolvoval som veľmi zaujímavú cestu do mestečka Grindavík typickou sopečnou krajinou, popri jazere Kleifarvatn. Počasie mi prialo, a mohol som stráviť noc v miestnom sympatickom kempe.
Ostatné ráno na Islande ma čakalo asi 20 kilometrov na letisko, kde som znovu všetko zbalil do veľkej tašky a čakal na odlet domov. Po týždni cestovania osamote som sa obzvlášť tešil domov, rozhodne som však Islandu nepovedal posledné zbohom. Veľký okruh ostrovom raz určite absolvujem, s istotou však nie bicyklom.
