O cestovaní, výletoch a iných dobrodružstvách
Tesne za hranicou s Francúzskom sa na pobreží nachádza baskický poklad – mesto San Sebastián, po baskicky Donostia. Výnimočnosť tohto mesta sme objavili na výlete z roku 2015. Je to jedno z najdrahších španielskych miest, čo pri jeho popularite medzi domácimi i zahraničnými turistami vôbec neprekvapuje. Neďaleko centra sa nachádza parkovisko pre karavany, ktoré je však neustále beznádejne plné. Našťastie sa nachádza v univerzitnej časti mesta, ktorá je v lete vyľudnená a v meste rešpektujú, že sa mení v lete na mestské kemp-parkovisko. Tak sme sa pridali do radu áut a po predplatení parkovného, cenovo nič dramatické, sme sa vybrali do rušného centra.
Malú chybu sme urobili, že sme nenechali Dory v karavane. Množstvo ľudí, hudba a úzke uličky nie sú nič pre trpazličieho jazvečíka na dovolenke. Zato pre extrovertných španielov je centrum San Sebastiánu rajom na zemi. Tapas bary sa striedajú s hudobnými klubmi, či krčmami a reštauráciami. My sme si radšej prešli pobrežie mesta, vybudované koncom 19. storočia, keď španielska elita objavila úžasné pláže La Concha či Zurriola. Tomu zodpovedá množstvo veľkých secesných víl a krásne kamenné múry ponad zlatisté pláže, ktoré každý večer takmer celé zaleje Atlantik. Sympatické bolo, že veľké priestory pod múrom na pláži boli venované v prvom rade ľuďom a až v druhom rade komercii. Takže dokonalé miesto mali nielen sprchy a šatne, ale i bázy pre športové kluby s veľkým odkladovým priestorom.
Keďže sme cestovali uprostred leta, hlavná sezóna na pláži znamenala doslova hlavu na hlave. To nie naša predstava trávenia času pri mori, obzvlášť so psom, a tak sme radšej sadli na bicykle a šli spoznať ďalšie zákutia mesta rozloženého na pobreží. Skvelá atlantická klíma, ktorá príjemným studeným vzduchom takmer úplne zabraňuje horúčavám nám umožnila kedykoľvek odložiť Dory do karavanu, aby si dobíjala spánkový deficit.
Večer sme obišli hlučné a preplnené centrum, zato sme si užili prostý španielsky večer v neďalekej štvrti. Tak ako to poznáme, uprostred týždňa množstvo známych nad vínom či pivom do neskorého večera. Treba však poznamenať, že na rozdiel od našich zvykov, opitých ľudí je mizivý počet. Rovnako aj medzi dovolenkujúcimi či cez víkendy. Ďalší deň sme sa vybrali na vychádzku na kopec Monte Igueldo týčiacim sa necelých 200 metrov nad centrom Donostie. Podobne ako Tibidabo v Barcelone je veľmi zaujímavým miestom pre zábavný park. Vstup bol 2,50 na osobu, Dory im ako obvykle nevadila, tak sme si prešli príjemný a hlavne negýčový park s hlavnou atrakciou – vyše sto ročnú húsenkovú dráhu nad hrozivým skalnatým pobrežím.
Po dvoch krásnych dňoch v Donostii sme mali namierené ďalej na západ, s cieľom v jednom z kantábrijských kempov na zelenom pobreží – Costa verde. Cestou sme nemohli minúť metropolu Baskicka, 350 tisícové Bilbao. Mesto asi 16 km vzdialené od Atlantiku, podobne však ako Sevilla riekou Nervión priamo spojené s oceánom, na ktorý je silno napojený miestny priemysel. Je štvrtým najväčším španielskym prístavom, po gibraltarskom Algecirase, Barcelone a Valencii. Ekonomicky s Madridom najsilnejší región španielska ťahajú lodenice, banky či telekomunikácie, a čoraz viac aj služby spojené s turizmom. Na rozdiel od Donostie tu ovláda, respektíve užíva baskitčitnu, väčšina ľudí – asi 80%. Napriek tomu, že je v dvojmiliónovom Baskicku prvým úradným jazykom, ovláda ho iba 750 tisíc Baskov.
Celé Bilbao lemujú bielo-červené vlajky miestneho klubu Athletic, osemnásobného majstra La ligy, ktorý je známy v dnešnom špičkovom futbale nevídaným prístupom ku klubovej príslušnosti. Jeho farby môže obliecť iba Bask, alebo človek blízky tomuto hrdému regiónu. Mesto preslávilo Guggenheimovo múzeum moderného umenia. Rozhodne kontroverzná architektúra američana Gehryho zaujme určite každého. Obrovité oblé titánové plochy sa nepáčia každému, ale niečo podobné len tak neuvidíte a je to viacmenej povinnosť pri návšteve Bilbaa.
Neďaleko je rozľahlé parkovisko, kde sme poľahky zastali a vybrali sa v zamračenom počasí pripomínajúcom skôr našu jeseň spoznať tak trochu z rýchlika metropolu Baskicka. Samozrejmosťou je všade upravený a čistý verejný priestor. Okolo Guggenheimovho múzea je rozľahlá pešia zóna so sochami zodpovedajúcim prítomnosti múzea moderného umenia. Nachádza sa neďaleko historického centra na nábreží rieky Nervión. V meste vidieť výraznú pečať z obdobia konca 19. storočia, kedy bolo mesto najmä priemyselným centrom. Historické jadro však ponúka rozsiahlu pavučinu úzkych uličiek a množstva malým námestí podobne ako Donostia. Dominuje mu parkové námestie Moyúa a niekoľko kostolov. Pre milovníkov histórie toto mesto nebude vysnívaná destinácia, má však svoj charakter a niekoľko výnimočností, vďaka ktorým sme asi trojhodinovú zastávku rozhodne neoľutovali.
Ďalšou zastávkou mala byť tradičná dovolenková pre karavanistov – prímorský kemp. Po asi 2500 km sme si chceli pár dní oddýchnuť od cestovania a užiť si rozsiahle atlantické pláže a pre mňa ideálne dovolenkové počasie. Nanešťastie boli kempy mimoriadne preplnené, tak sme sa museli uspokojiť prístupom asi 5 minút na pláž. Miestna klíma však umožňuje krásne zatrávnené parcely, čo je v stredozemí nemysliteľné. Noja bola typickým kantábrijským turistickým mestečkom, zato okolie ponúkalo skvelé možnosti na horský bicykel, blízke tradičné dediny, ale najmä rozmanité pobrežie. To sa mení každým výbežkom či zátokou, kde sa striedajú vápencové či pieskovcové útesy so zlatistými pieskovými plážami ponad, ktoré sa rozprestiera rozsiahla zeleň.
Costa verde – zelené pobrežie si v nás našlo veľkých fanúšikov, tak sme strávili štyri krásne dni aj s Dory, ktorá vôbec nikomu nevadila ani na plážach, hoci oficiálne tam nesmela. Navštívili sme aj viacero pláží určených pre psov, na ktoré v španielsku nezabúdajú. Na potulkách bicyklom ma zaujala väznica Prision del Dueso, hneď na pobreží, na ktorú som mal pozoruhodný výhľad z horskej cyklotrasy. Nejde o úmysel vystaviť provokačne väzňov zdanlivo dosiahnuteľným oceánom, ide o bývalé vojenské kasárne. Pri pohľade z hora však nešlo necítiť iróniu kontrastu medzi slobodou oceánu a väznicou.
Fenomén slobody je jeden z najsilnejších argumentov karavanu, čo mne mimoriadne imponuje. Na ďalšie dni som naplánoval kempovanie na divoko, ktoré je na pobreží takmer kdekoľvek v Európe výzvou. V Kantábrii našťastie nie je pobrežie zďaleka tak neprístupné, aj napriek hornatému profilu. Kultúra surfovania je s tým úzko spojená, a keďže tu má surf skvelé podmienky hľadať sme dlho nemuseli. San Vicente de la Barquera je veľmi populárna surfová lokalita, kde úrady tolerujú takéto kempovanie. Cestou z Noja sme na krátko navštívili známe mesto Santander, ktoré nás príliš neoslovilo, rozhodne však nevieme robiť objektívne súdy.
Surferský raj
Zato Playa de Gerra, pláž pri San Vicente de la Barquera ponad ktorú sme našli parkovanie s úchvatným výhľadom na komplexnú scenériu Kantábrie, sa dostala v našich zastávkach hádam aj na najvyšší stupienok. Okrem lokality, bolo veľkým pozitívom aj priateľské susedstvo, ktoré vždy posilní ďalší významný fenomén karavanu – bezpečnosť. Na jednej strane hľadáte karavanom nádherné miesto len sami pre seba, samota však v neznámom prostredí môže znižovať vašu bezpečnosť. Preto je príjemná komunita pri prespávaní na divoko veľkým benefitom. Susedia nás upozornili, že neskoro večer chodí z mesta poverený výberca parkovného, 10 eur za noc na auto na takomto mieste sme radi zaplatili. O lokalitu sa totiž mesto aj staralo zbieraním odpadu a prísunom pitnej vody.
Zatiaľ najlepší nocľah karavanom
Takmer okamžite sme sa rozhodli, stráviť tu aj ďalšiu noc. Počas dňa sme bicyklami navštívili aj mesto, kde nám príjemnú atmosféru mierne pokazil dážď. Ten na pobreží Atlantiku samozrejme nie je ničím výnimočným, a tak sme si aspoň zašli na lokálne pivo. Dojem nám to vôbec nepokazilo, aspoň sme mali viac času si pripraviť skvelú španielsku večeru. Ryby, krevety alebo mušle sme mali azda každý deň, a túto stravu sme si vôbec nezunovali. Takisto cenovo sú všade v Španielsku veľmi dostupné. Naše plány na ďalšie dni nás mali pomaly odkloniť od pobrežia už v Astúrii a otočiť. A to niekde na cifre troch tisíc kilometrov od štartu z Nových Zámkov.
