O cestovaní, výletoch a iných dobrodružstvách
Začiatkom leta sme s bratom a otcom plánovali už tradične nejaký zaujímavý okruh karavanom. Po troch cestách na Balkán prišiel čas aj otočiť kompas na západ. Dlho sme nerozmýšlali, voľba zažiť nášho šampióna na najväčšej cyklo akcii na svete bola jednomyseľná. Mali sme k dispozícii iba 6 dní, čo na cestu do francúzskych Álp nie je bohato veľa. Kde je však vôľa, tak je aj chuť absolvovať nočný presun čo najďalej, najmä prvý deň výletu.
Etapy Tour de France si treba dobre naplánovať, do horských etáp je ideálny príchod večer pred etapou. To som si vyskúšal už v roku 2019, a táto skúsenosť mi veľmi pomohla dobre naplánovať harmonogram pre tento výlet. Napriek tomu, že sme veľkí fanúšikovia cyklistiky, rozhodne sme chceli vidieť aj viac. Nie každý rok sa dostaneme do krajiny tak priateľskej karavanovému cestovaniu, a samozrejme krajiny s tak výnimočnými mestami a infraštruktúrou silno orientovanou na ľudí.
Prvý deň bol čisto v znamení večerného presunu, napriek nepríjemnému vetru sme sa dostali neďaleko švajčiarskych hraníc. A prvou zastávkou malo byť švajčiarske mesto Luzern, ktoré sa často prezentuje ako jedno z najkrajších v tejto alpskej krajine. Po asi dvojhodinovej ceste a skorom obede na ceste sme dorazili do tohto 80 tisícového ležiaceho na rovnomennom Luzernskom jazere. Tyrkysové alpské jazero je asi 5 krát väčšie ako naša Liptovská Mara. Parkovanie s karavanom nebolo vôbec jednoduchá záležitosť, po niekoľkých pokusoch a mnohých manévroch v úzkych uliciach sa zadarilo. Následne sme počkali brata, ktorý absolvoval časť cesty na bicykli, a vybrali sa do centra tiež na bicykloch.
Keďže sa nejedná o veľkomesto, orientácia bola pomerne jednoduchá, a cesty nás prirodzene priviedli k brehom rozľahlého jazera. Historické jadro leží na výtoku rieky Reuss, ktorá sa tiahne smerom na sever od jazera. Práva na nej je postavený symbol mesta – Kaplnkový most, najdlhší zastrešený drevený most v Európe. Je zo 14. storočia a je 170 metrov dlhý. V strede mosta stojí veža Wasserturm, staršia ako most samotný.
Ďalším zo symbolov mesta je podľa Marka Twaina najsmutnejší a najdojemnejší kameň na svete – Leví pamätník. Na bicykloch sme sa k nemu dostali veľmi rýchlo i keď nie je v samom centre mesta. Lev vytesaný do skaly vznikol ako pomník vojakom švajčiarskych gárd francúzskeho kráľa, ktorí boli zabití revolucionármi v roku 1792 v Paríži. Švajčiari si týmto pripomínajú hrdinskú smrť svojich žoldnierov, ktorí bránili do posledného muža svojho chlebodarcu Ľudovíta XVI.
Za zmienku stoja krásne maličké námestia na pravom brehu rieky či príjemné priestory okolo rieky, ktoré sú obľúbeným miestom stretávania obyvateľov mesta. Celkovo treba uznať, že úroveň verejného priestoru spĺňa najprísnejšie kritéria. Napriek tomu nás však prehnaná germánska pedantnosť a upätosť na pravidlá presvedčila, že je čas pohnúť sa ďalej.
Švajčiarsko rozhodne nie je zemou zasľúbenou pre karavanistov, a Luzern nebol výnimkou. Zázemie aké si pamätám z Francúzska či Španielska by ste tu hľadali márne. Našťastie o jednom spoľahlivom a dobrom mieste na nocľah som vedel. Po vyše dvoch hodinách cesty sme prišli k brehu Ženevského jazera, nad ktorým vedie cesta s úžasným výhľadom. Nad mestom Montreux je na tejto ceste odstavné parkovisko, a keďže cesta nie je veľmi rušná, je aj výborným miestom na nocľah v karavane.
V ďalší deň nás nečakal dlhý presun, nocovať sme plánovali na švajčiarsko-francúzskej hranici. Tá leží na horskom prechode Alpami, asi 1200 m.n.m. a vedie pod najvyššie alpské štíty do mesta Chamonix-Mont Blanc. S bratom sme trasu absolvovali na cestných bicykloch. Vidiecke prostredie nás utvrdilo, že sme už vo francúzskej časti švajčiarskej konfederácie. Po mesto Martigny to bola príjemná rovinatá cesta, odtiaľ, to už bola iná pesnička. Asi 15 km stúpanie s priemerom asi 7% stúpania mi dala skutočne zabrať.
Cestou sme stretli prvých slovenských Le Tour turistov, postupne pribúdalo stále viac návštevníkov slávneho cyklopreteku. Samo, môj brat, ako aktívny cyklista samozrejme nemal také problémy s týmto kopcom a tak si značnú časť zopakoval so mnou keď sa „po mňa“ vrátil. Podvečer sme mali ešte dostatok voľného času, a tak sme sa vydali ešte na túru, už všetci traja k jazeru Émosson, ktoré je prehradené a využívané ako vodná elektráreň.
V celku dobre značená asi 5 km trasa k jazeru tesne pod 2000 m.n.m. bola náročná, ale o to väčší zážitok sme mali, keď sme po dlhom stúpaní v lese uvideli krásne horské jazero medzi obrovitými bralami švajčiarskych Álp. Veľmi nás zaujala idylická železničná trať, ktorou je prevŕtaná hora Six Jeurs. Náročný deň sme zakončili otužením v horskej rieke, ktorú sme mali povedľa colnice, kde sme nocovali.
