Škótsko 2019: Edinburgh

Horúčavy na Kaukaze počas výletu z leta 2018 výrazne ovplyvnili rozhodovanie o destinácii pre rok 2019. Nazeranie do mapy vždy skončilo severne, a tak nám udrelo do očí Škótsko. Zo severných destinácii jednoznačne najdostupnejšia, najmä finančne. Imidž rozľahlej drsnej krajiny obkolesenej oceánom, pretkanej krásnou históriou, a do toho priame spoje z Bratislavy a Budapešti dlhodobo vo výborných cenách. Rozhodnutie pre Škótsko bolo jednoznačné. Cieľom bolo spoznať významné historické dejiská, vidieť najkrajšie diela prírody, ale najmä zažiť škótsku slobodu a pokoj v takmer nedotknutej krajine.

Druhou zásadnou otázkou je vždy výber termínu. Keďže Britské ostrovy sú známe mimoriadne upršaným a hmlistým počasím, výber vhodného termínu podporený patričným šťastím môže zásadne zlepšiť turistické vyhliadky. Najjednoduchšie je dosledovať priemerné teploty, slnečné dni a zrážky pre daný mesiac. Takéto štatistiky vychádzajú z dlhoročných meraní a slúžia ako exaktné pranostiky pre turistov. Najviac slnečných dní v Škótsku ponúka máj, kedy sú teploty ešte nižšie ale na druhej strane ceny leteniek obyčajne tiež. Termín a destinácia bola vybratá, ďalšou podstatnou vecou je otázka mobility. Bez váhania sme sa zhodli na požičaní auta, cenovo, prakticky a pohodlnosťou jednoznačne ideálne riešenie. S poisteniami nás malý kompakt vyšiel na 8 dní okolo 300 euro. Po množstve času strávenom porovnávaním ponúk, sme zvolili portál rentalcars.com.

Odlet z Bratislavy bol bez problémov, dôležité bolo rozumné rozhodenie batožiny, keďže sme mali veci na stanovanie. Preberanie auta na letisku v Edinburgu bolo dlhšie kvôli kaucii. Naše „vysnívané“ C4 sa nás dočkalo, a po boji s kufrom sme sa vybrali doľava. V Edinburgu sme mali rezervované dve noci, neďaleko centra aj s parkovaním. Keďže prílet bol večer, zamierili sme priamo tam a po malom občerstvení sme navštívili miestny pub a uzavreli dlhý deň.

Hlavné mesto Škótska nie je jeho najväčším mestom, tým je Glasgow, ale Edinburg svojou históriou, stavbami, či kultúrno-vzdelávacom význame rozhodne obháji tento fakt. Má pol milióna obyvateľov, dopravu v meste pokrývajú väčšinou autobusy. Ako turista, však všetky významné miesta obsiahne človek aj pešo. Napriek blízkosti k Severnému moru, nie je typicky prímorským mestom. Hovorí sa, že mesto postavili na siedmych pahorkoch podobne ako Rím. Najznámejšie sú Calton Hill, či Castle Rock, medzi ktorými sa nachádza staré mesto, ktoré dýcha históriou aj napriek obrovskému pretlaku masového turizmu.

Naše ubytovanie malo za danú cenu dobrú polohu, a tak sme sa do centra mohli presúvať peši. Podotýkam, že Edinburgh je drahé mesto, ceny zodpovedajú hlavnému mestu krajinu patriacej do Spojeného kráľovstva. Sú nižšie než v Londýne, veľký rozdiel tam však nie je. Cestou do centra sme navštívili katedrálu St. Mary, ktorá bola nádherná. Očarilo nás však jej okolie, kde boli stavby v dokonalom súlade s touto stavbou z 19. storočia. Niekto by to nazval uniformitou, ktorá je v britskej výstavbe mimoriadnym fenoménom. Nádherný pocit z takého verejného priestoru, kde je súlad s okolím a históriou však tento fenomén určite obháji.

Krátko nato sme sa kľudnými ulicami dostali do zeleného podhradia hradu Edinburgh. Tomuto typicky britskému parku dominuje veľkolepá fontána Ross fontaine. Hradná skala je skutočne vysoká a tak vedie hore iba chodník povedľa cesty, ktorý bol lemovaný turistickými autobusmi. To predpovedalo, že dovtedy pokojná atmosféra sa zmení na rušnú a plnú turistov. Hrad pôsobil rozhodne majestátnejšie z dola, dobrý dojem v nás na nádvorí nezanechal aj kvôli obrovskému pretlaku ľudí. Tak sme sa okolo len prešli a vydali sa ďalej do starého mesta. To akoby práve začínalo od hradu, keďže odtiaľ vedie hlavná pešia cesta prezývaná Royal mile. V dave sme pomaly postupovali starým mestom k najvýznamnejšej katedrále Škótskej cirkvi – St. Giles Cathedral z 12. storočia. Únikom z davu bola kaviareň v suteréne katedrály skrytá na jej druhej strane. 

Ďalej po Royal mile sme sa dostali k škótskemu parlamentu, ktorý sídli priamo oproti palácu Holyroodhouse. Ten je hlavným sídlom britskej panovníckej rodiny v meste. Umiestnenie paláca nebude náhodné, je totiž priamo pod pahorkami parku Holyrood. Tento park rozhodne odporúčame navštíviť každému turistovi v Edinburghu. Je veľmi dostupný, aj s parkovaním, a najmä oproti neďalekému centru takmer ľudoprázdny.

Jedinečný výhľad na mesto a kúsok drsnej skalnatej prírody je možné zažiť už po krátkej prechádzke. Park je však skutočne rozsiahly, vytvára pomyselný kruh s priemerom asi 2 kilometre. Od podstatne menšieho, ale o mnoho známejšieho pahorku Calton hill je to asi 15 minút chôdze. Tu sme sa vrátili medzi množstvo turistov, napriek tomu nás Calton hill očaril.

Na tomto nevysokom kopci, rovných 100 m.n.m. teda o 50 viac ako nadmorská výška v centre, sa nachádza niekoľko monumentov postavených na počesť významným osobnostiam a najväčší v antickom štýle venovaný škótskemu národu. Napriek množstvu ľudí, pokúšajúcich sa o napodobnenie fotiek z brožúr bedekerov a leteckých spoločností, sa toto miesto určite oplatí navštíviť. Ponúka totiž priamy pohľad na staré mesto, v krásne zelenom a upravenom prostredí.

Následne sme sa prešli novým mestom, oddelené od starého mesta železnicou a dlhočizným parkom pod hradom. V tejto časti je logicky viac zastúpená architektúra 19. storočia a viac cítiť ruch hlavného mesta. Je tiež rovnako preplnené ľuďmi, ale tu prevládajú domáci obyvatelia. Ako inak, nechýbajú obrovité parky a množstvo zelene. Oplatí sa prejsť po ceste Princes street, ktorá je lemovaná ďalšími pamätníkmi. Z nej sme sa vrátili do podhradia a už známou cestou sa dostali na naše ubytovanie. Po večeri sme sa vydali do nočného Edinburghu.

Ten rozhodne nesklamal, či už typické štýlové puby, alebo nočné kluby žili do neskorej noci. V puboch nás zaujalo, neskôr sa to opakovalo, že Škótov akoby vôbec nezaujímali ceny nápojov. Často nám ani čašník nevedel povedať cenu z hlavy, a tak sme pri tých cenách čelili aj trápnym momentom typu: „nie dajte mi prosím tú obyčajnú whiskey“. Údajná preslávená skúposť Škótov sa nepotvrdila, ani pri návrate z centra, keď sme vybavili taxík grátis.

Rozhodne s veľmi dobrými dojmami sme ďalšie ráno sadali do auta opúšťajúc Edinburgh. Keďže do lietadla nesmiete nikdy vziať kartušu k plynovému variču a ešte sa našlo zopár chýbajúcich vecí pre kempovanie, navštívili sme nám dobre známy Decathlon. Ceny boli takmer identické ako u nás, preto to bolo ideálne riešenie. Cieľom bolo prespať niekde v Škótskej vysočine, aby sme ďalšie ráno mohli vyraziť na najvyššiu horu Británie Ben Nevis. Cestou sme stihli zastávku v populárnom zámku Drummond s jeho záhradami. Vstup do areálu nebol lacný, ale bola by veľká škoda vynechať tak typicky britské idylické sídlo. Ako vyzerala Škótska Vysočina a následne návšteva Hebridských ostrovov sa dočítate v ďalšom diele cestopisu Škótsko 2019.

Viac fotiek TU.